sowa

Dňa 8. júla 2006  sa v Kežmarku na  historickom cintoríne  uskutočnilo pietne stretnutie  pri príležitosti druhého výročia  odhalenia „Pamätníka usmrtených na hraniciach v rokoch 1948-1989“.  Pietny akt pripravilo Svetové združenia bývalých čsl. politických väzňov, ktoré touto cestou vyslovuje  poďakovanie Poľskému veľvyslanectvu v SR, za ktoré sa ako jediné z pozvaných veľvyslanectiev  zúčastnila pani Ivona Fronczek ako aj všetkým, ktorí si uctili pamiatku vyše 400 obetí totalitného režimu, občanov SR, ČR, Nemecka, rakúska a Poľska V príhovoroch vystúpili za  SZČPV: 

Elena Bačkorová a František Bednár, za Konfederáciu politických väzňov SR Anton Felber,

za Poľské veľvyslanectvo pani Ivona Fronczek, za Konfederáciu politických väzňov  Českej republiky Dobroslav Pustai a za za Slovenskú ľudovú stranu mgr. M.arián Kotleba. Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov pozvalo na stretnutie každého kto, komu nie je ľahostajná naša minulosť a chcel vzdať úctu obetiam komunizmu. Z viacerých pozvaných médií  sa na pietnom akte zúčastnili zástupcovia denníka Korzár za čo im vyslovujeme úprimné poďakovanie. 

Pietne stretnutie bolo ukončené štátnymi hymnami  štátov z ktorých pochádzali obete usmrtené na hraniciach.  Po pietnom akte sa uskutočnila  recepcia v priestoroch Hotelovej akadémia MUDr. Otta Brucknera v Kežmarku, za ktorej dôstojnú prípravu rovnako vrelo ďakujeme.       

Vážení hostia, milí priatelia!

          Stretli sme dnes pri hroboch dvoch mladých ľudí, ktorých nechal zavraždiť štátny systém, ktorý vo svojom pokrytectve hovoril o spravodlivosti, tábore mieru,  vláde ľudu a v rozpore s tým, sa nezastavil ani pred streľbou do vlastných občanov, neraz i skoro ešte detí a to len preto, lebo mali o svojom živote inú predstavu než akú im vnucoval totalitný režim. Ondrej Brejka a Milan Dlubač, ktorých životy vyhasli skôr ako si mohli založiť rodiny a mať vlastné deti, sa stali jednými z vyše 400 obetí na bývalých československých hraniciach, ktoré sa po komunistickom prevrate v roku 1948 stali železnou oponou oddeľujúcou dva svety.

             Dovoľte mi malé zamyslenie nad príčinami rozpútania pekla svetového komunizmu a nad absenciou historickej sebareflexie vysporiadať sa z vlastnou minulosťou,  bez poznania ktorej nás sotva čaká lepšia budúcnosť .

             17. rokov po prevrate v novembri 1989, sa nenaplnili naše očakávania o lepšej a spravodlivejšej spoločnosti, pretože sa na ňom podieľali tí, ktorí boli prisluhovačmi komunistického režimu.  Tak ako parazitovali na reálnom socializme, rovnako dnes parazitujú v zmenenej situácii a poučujú nás o demokracii, ľudských právach, v duchu Orwelovho veľkého brata.

Ako spieval nebohý Karel Kryl,...“ na rohu ulice vrah o morálke káže...“ a...“ namiesto demokracie budujeme „demokratúru“.

Stále počúvame len o obetiach holokaustu a odsúdení nacizmu, ale o oveľa väčších obetiach komunizmu, počnúc desiatkami miliónov ktoré majú na svedomí Stalinovi dobrovoľní kati v bývalých sovietskych gulagoch, až po milióny mŕtvych v Kambodži, o tých je dnes hovoriť už pomaly nežiadúce.  Režim, ktorý rozpútal toto peklo s megamnožstvom ľudských tragédii, doposiaľ nebol medzinárodným spoločenstvom ani len formálne odsúdený a označený ako zločinecký. Každý súdny človek poznajúci historické fakty, vie prečo je tomu tak. Mocní tohto sveta, ovládajúci ekonomiku a svet financií, nechcú hovoriť o tom kto financoval boľševickú revolúciu v Rusku a kto rozohral diabolskú politickú kalkuláciu, ktorá sa jej tvorcom vymkla z pod kontroly a v časoch studenej vojny sa stala hrozbou expanzie svetového komunizmu a atómového armagedonu.

            Pred hrozbou boľševizmu varoval Winston Churchil, žiaľ jeho varovania boli ignorované a krátkozrakí politici a za nimi stojace obchodné kruhy vo svojej chamtivosti a honbe za ziskom bezmála priviedli svet na okraj katastrofy.

Trestuhodná  ľahkomyseľnosť Západu priniesla svoju krutú daň -

 komunistické prevraty v celej východnej a strednej Európe, Ázii , Afrike, či Latinskej Amerike.  Až s nástupom prezidenta Reagana došlo k vytriezveniu a k zásadnému obratu k otázke svetového komunizmu. Táto politická stratégia sa však po odchode Reagana zmenila a žiaľ bohu svet sa nedokázal poučiť z historických skúseností a definitívne sa vysporiadať so zločinmi totalitných režimov.        

            V kontexte týchto súvislostí sa po rozpade sovietskeho impéria a jeho satelitov, tzv.“ nežné“ či „zamatové“ revolúcie odohrali podľa rovnakého scenára a podmienok odovzdania moci,  vrátane záruky beztrestnosti, tzv.“ hrubej čiary“ a čo bolo podstatné, ponechania ekonomickej moci, financií a majetkov odstupujúcich komunistov, z ktorých sa značná časť infiltrovala do novovznikajúcich politických strán a hnutí.  Exemplárne to možno demonštrovať na situácii keby po porážke Nacistického Nemecka , 15 rokov nesmeli byť uverejnené  mená príslušníkov vojenskej kontrarozviedky – Abwehru a na všetkých politických a ekonomických postoch by ostali príslušníci NSDAP a Gestapa, ktorí by rozhodovali o denacifikácii Nemecka.

            Presne tento model, podľa vzoru KGB, bol použitý v bývalom Československu, čo v konečnom dôsledku znamenalo totálne ovládnutie ekonomickej a politickej sféry bývalými prisluhovačmi komunizmu, agentmi VKR , ktorých mená nesmeli byť podľa dohody zverejnené, či spolupracovníkmi  ŠtB. Najväčšou tragédiou pre rádových občanov je fakt, že touto trestuhodnou a zločineckou politikou, došlo k rozkradnutiu štátneho majetku pod pláštikom rôznych privatizácii, či už malých alebo veľkých, v hodnote stoviek miliárd korún, čo nakoniec v podobe tzv. reforiem musel zo svojich daní zaplatiť každý z nás.

            Pred dvoma rokmi,  tu na tomto mieste, dnes už nebohý Predseda Správnej radu ÚPN Ján Langoš pred Bohom sľuboval, že budú zverejnené mená vrahov Ondreja Brejku a Milana Dlubača. S ohľadom na úctu k jeho pamiatke, však tvrdím, že v Slovenskej republike tomu tak v dohľadnom čase nebude, pretože k tomu neexistuje politická vôľa. Rovnako nebudú vyšetrované ani ďalšie zločiny komunizmu ako vražda katolíckeho kňaza Přemysla Coufala či iné.  V súčasnej situácii tomu tak nemôže byť pretože Generálnym prokurátorom je bývalý komunista a na NS SR naďalej pôsobia sudcovia, ktorí súdili ešte za totality.  Zločiny komunizmu sú pre nich nežiadúce nakoľko tieto rezorty po prevrate v roku 1989 neprešli ani len kozmetickými úpravami.  Tak ako vtedy v mne “ochrany“ socialistického zriadenia slúžili totalitnému režimu a posielali nevinných ľudí do väzenia, rovnako aj dnes  už v mene „demokracie“ a „ochrany“ ústavných práv,  označia za nepriateľa kohokoľvek podľa toho kto k tomu zadá politickú objednávku.

                     Zabitie každého človeka odporuje zásadám kresťanským ako aj etickým, to nemôže ospravedlniť ani zakrývanie zákonmi.
         Najväčšou tragédiou tohto zločinu je, že bol spáchaný v mene štátu a podľa jeho zákonov!
         Zločiny páchané v mene štátu sú žiaľ svetskou mocou tolerované a ostávajú nepotrestané. Ak tieto zločiny spravodlivo neposúdi pozemská moc,  posúdi ich vyššia moc -moc Božia. A proti tejto moci je každý páchateľ a vrah bezmocný.

Vážení hostia, milí priatelia, je našou morálnou povinnosťou nezabúdať na tieto obete pretože ich smrť bola opovrhnutiahodným  zločinom.

Uctime si preto ich pamiatku modlitbou s prosbou o večné odpočinutie ich duší.

Česť ich pamiatke!

Ďakujem Vám za pozornosť